O čo sa musíte starať, aby ste mali šťastie :)

No bolo mi toto treba?? Každý už určite dostal niekedy mail, v ktorom išlo o jeho najlepšie blaho, a k jeho naplneniu stačilo len to, aby tento mail rozposlal minimálne desiatim ďalším ľuďom. Aj ja také maily niekedy dostávam, ale priznám sa, že keďže si neviem predstaviť ani jednu osobu, ktorá by stála o to, aby bola v takomto zozname, ja to ďalej neposielam.
Do dnešného dňa som netušila, že okrem písanej reťazovej formy môže byť aj iná, ktorá Vám zabezpečí trvalé šťastie a úžasný život. Ale keďže ju mám v miske na kuchynskom stole, tak už viem, že existuje. A dokonca práve tu a teraz- u nás doma! Mimochodom ďakujem švagrinka :)
Poviem Vám, kysne mi tu nejaké podozrivé cesto, o ktoré sa mám  týždeň starať, potom ho mám rozdeliť a  dať ďalším trom ľuďom... Akože toto bude problém, lebo si naozaj neviem predstaviť, čo z toho za ten týždeň vyrastie. Jedna vec, čo vyrastie, druhá, že teda ja osobne nemám odvahu to jesť a ďalšia, komu to mám do pekla zase len posunúť. Susedia sú najbližšie...ale, že by som chcela byť až taká zlá na nich, ja si myslím, že toto si naozaj nezaslúži nikto. Mám teda cesto, lenže, to cesto si nemá žiť svojim životom, ako som si najprv myslela. Ono si vyžaduje, aby ste sa starali o neho. Na každý deň je úkon, ktorý s ním máte vykonať. Nemyslím, že s Vami pôjde behať, alebo do roboty :), ale každý deň do neho máte niečo dosypať, zamiešať, potom zase dosypať a nemiešať, a ešte všeličo iné. Teraz mi to pripomenulo, ako je to pekne nastavené. Včera som sa veľmi smiala, keď mi môj manželík rozprával, že niekto (asi už tušíme kto) mu nainštaloval do mobilu niečo, o čo sa má starať. Manžel o tom nevedel, až kým sa ten mobil v práci nezačal ozývať, že chce jesť a kakať. V práci dostal pohotovo inštrukcie čo má s tou vecou robiť a informoval nás, že ju nakŕmil a dal ju spať. Jediný, kto o tom  doma niečo vedel bol náš mladší syn, ktorý to hneď zobral do svojich rúk, lebo sa zľakol,  aby nám tá vec v mobile nezomrela od hladu, lebo aj to sa dá! Takže manžel má v mobile nejaké zvieratko, či čo, a ja, aby mi nebolo ľúto, pestujem v miske cesto, o ktoré sa mám starať ako o vlastné. Dúfam len, že nezačne na mňa hovoriť a nebude niečo chcieť, lebo človek si dnes nemôže byť už naozaj ničím istý :)
Ozaj, kto by mal záujem o cesto, prihláste sa, o týždeň bude k dispozícii :))

Úrad práce II - reparát

Úspešne som sa dnes zaradila medzi tisíce šťastne zaevidovaných nezamestnaných. Problém však je, že ja tam vôbec nechcem byť zaevidovaná. Ale to som zase zistila, až keď som sa vracala domov. Dnes to malo celé úplne inú atmosféru, bola som už pripravená. Suverénne som vtrhla na chodbu, spýtala sa spolustojacich, kto čaká k tej čo idem ja. Všetci stuhli, lebo oni nevedeli, že majú vedieť meno- chápete, preto tam treba ísť na dva x- ako ja! Konečne som prišla na radu. Nerobila som si ilúzie, že ma pani privíta s úsmevom, ale zase som nečakala, že ma bude chcieť hneď zožrať, veď ja som jej nič neurobila, len som prišla, ale to asi stačí. Vy prídete, a oni sú na Vás hneď nasratí, ani sa nemusíte snažiť im dať na to dôvod. Na začiatok pani na mňa vyblafla, že čo som skončila. Tak pozerám na ňu, že ako to myslí, aj som sa jej spýtala na to, že ako to myslí. To sa vytočila ešte viac. Hovorím jej, že veď pani, haló, zobuďte sa, ja som tu prvý x, ja vôbec netuším čo Vy chcete odo mňa, tak keď tu pracujete, tak mi to teda vysvetlite. Pani sa zjavne uvedomila, trochu skrotla, asi aj ona pochopila, že "tudy cesta nevede",teda aspoň pri mne nie. A potom to začalo. Prídete vtedy a vtedy, budete chodiť tam a tam a budete robiť všeeetko čo budeme chcieť- fíha, toto má byť sloboda? Ajaj koniec, ľudia, pomoc, čo teraz. Mám prísť o týždeň, ale ja nemôžem, ja som zaneprázdnená, cestujem na chatu. Môj múdry manžel povedal, že čo som sa neobjednala na iný termín, kokos jak na iný, čo myslíš, že to si sám určuješ?  No hovorím si, som stratená, a to len preto, že by som bola rada, keby za mňa platili aspoň zdravotné poistenie, lebo uhádli ste, podporu nedostanem. A keďže som prišla neskôr ako som mala, jasne že som jej nepovedala o prvom pokuse, takže prišla som neskoro a mám dlh v zdravotnej poisťovni, musím  ho ešte doplatiť. Ach jaj a zase som tam kde som bola, zase mám poslúchať a robiť čo mi kážu iní ?? Tak ja Vám to teda hovorím už dnes, že budúci týždeň tam pôjdem naposledy, lebo cez tento BIG problém čo sa volá úrad práce sa asi neprenesiem.

Ako som chcela behať

Mám takú ideu- dlhodobo, že začnem behať, normálne, seriózne. No a včera bol deň D. Sedíme si doma pri stole, pred večerou, a že či nejdeme behať. Hovorím si, ešte sme nejedli- zle mi nebude, ale zase pol dňa pršalo- to bude  problééém, no nakoniec, že ideme. Musím povedať, že naposledy, asi taak tri roky do zadu, keď som mala podobný nápad, moje prípravy na beh trvali podstatne dlhšie, lebo veď kým som nainštalovala na seba zariadenie na počúvanie hudby, potom ešte nejaké prezliekanie, pitie- skrátka tento x som to neriešila. Jedine, že aké tenisky sú vhodné do blata, lebo keď idete behať na poľnú cestu,  nie je tam asfalt, a predtým pol dňa pršalo, tak Vás to asi napadne. Ale zobrala som moje akože bežecké na tento účel kúpené tenisky, že snáď bude to ok, a to bola celá príprava.  Ideme si s manželom aj zo psom krokom, lebo veď nezačnem hneď behať, čo keď ma niekto uvidí - hneď to budú všetci vedieť, ale potom, že či teda nepobehneme, že asi by sme aj mohli.  Úsmev XXL- ako naposledy na skákacom hrade,  pes celý prekvapený, pozerá, že čo sme sa kam rozbehli,  ona je zvyknutá len na pomalú chôdzu. Asi tak po 10 metroch som sa  prvý x šmykla, už som spomínala, že pršalo pár hodín predtým, ale manžel, že čo sa vyhováram zase, tak ok, bežím - šmýkam sa ďalej. Akože vážne to sa nedalo toto, tak sme zhodnotili, že keďže už mám celé tenisky a časť teplákov s prepáčením zasraté od blata, asi to len nebol najlepší nápad, ísť behať na pole tesne po daždi. Ja neviem prečo, ale tak mám pocit, že niektoré činnosti, proste nie sú určené aby som ich vykonávala, asi mi to nie je súdené. Aj s tými hríbmi to tak je, už sme mali niekoľko pokusov, ale my za svet nevieme nájsť ten les kde tie hríby rastú. Skúšali sme to pár x - prvý x si pamätám len pokutu od policajtov za rýchlosť, no a potom teraz nedávno, jeden les bol strmé stúpanie s medvedími stopami- zato mrte čučoriedok, no a potom ten kde si náš syn namočil nohy do jediného minijazierka v širokom okolí a bolo po hubárčení. Tam sme síce niečo nazbierali, aj som tie hríby išla doma sušiť, bolo ich pár, ale keď po troch dňoch začali rásť a liezť, tak som ich radšej zahodila.
Takže, z toho vyplýva, že nemusíme, alebo nemôžeme- neviem, všetci robiť všetko, aleboo- že by som tomu mala dať ešte šancu...teraz fakt neviem, budem musieť o tom porozmýšľať :)

Milujem rodičovské združenia

Tak som Vám včera zase bola na  rodičku. Chcela som sa spýtať, či to aj Vy tak máte, ale zhodnotila som, že asi nie, to asi len ja tak mám, ja sa Vám tam cítim väčšinou absolútne nepatrične. Teda neviem, či slovo nepatrične sa používa na tento účel, no ja si tak každopádne pripadám. Najradšej by som bola, keby tam chodil môj manžel, ale to už by asi neprešlo, lebo veď každý podľa zásluh- on už chodí veľkým na gympel, na základnú musím chodiť ja. Najhoršie je, keď sa už začnú baviť o dôležitých veciach,  ja neviem, ale skoro vždy o všetkom počujem prvý x. A mamička vedľa mňa sa delí o skúsenosť akú úlohu sme mali do včera urobiť, noo tak ja akože samozrejme, veď viem koľká bije. No des, lebo ja ani len netuším, proste lovím to v hlave a nič. Totižto, náš syn, ktorý má 9 rokov, ale v zásade je jedno koľko má, lebo to nerobil ani keď mal 6, nás odmieta informovať o tom čo sa v škole deje, a pretože si stále zakladá nové zrkadielka, kde si zapisujú tie úlohy, nemáte šancu  zistiť, kde sa tá úloha vlastne nachádza, v ktorom tom zošite. Ja neviem či sa mám postaviť na hlavu, alebo čo, ale takto to proste je. No a keď tam už tak pekne sedím, samozrejme, celú dobu nedýcham, lebo veď stres jak hovädo a tak len čakám- viac menej, kedy pani učiteľka slávnostne oznámi mená detí, ktoré zase niečo urobili, neurobili, povedali, nepovedali a neviem čo ešte nezapadá do jej predstavy vzorného žiaka, no a to bude zase problééém potom. Včera!! no veď prvé rodičko,  sme v zozname neboli - prvý X!  Tak to už je čo povedať,  ale zase na záver, keď som platila za všetko čo dieťa v škole potrebuje, cca 70 e, mi pani učiteľka nezabudla pripomenúť, že veď- ešte je skoro, ešte sa to len začne, nič nie je stratené a na budúce, nás určite prečíta. Takže dajme tomu šancu, možno sa nabudúce aj ja zapojím :))

Ako som ušla z úradu práce, alebo budem mať blog :)

Tak ja si dnes veselo upratujem, teda nie až tak veselo, to by som zase preháňala, a potom ma napadne, že do šľaka, veď ja by som už asi aj mala ísť na ten úrad práce, veď som niekde čítala že do ôsmych dní, či siedmych, no to je jedno, skrátka že teda idem. Pekne som vytlačila formulár 4 stranový – tak mne by stačil aj dvoj, veď nemám čo toľko písať, nasúkala som tam tie údaje a bolo. Zobrala som všetky papiere čo mám doma, bohvie čo zase budú chcieť odo mňa.  Auto som zaparkovala v bezpečnej vzdialenosti, no potom som zistila, že tá bezpečná vzdialenosť je  predsa len dosť ďaleko, tak som preparkovala. Úspešne. A tak si idem, už som pomaly začínala cítiť neistotu, ale hovorím si, som už veľká tak to zvládnem. Dôjdem na chodbu, naľavo nikto, na pravo trochu viac ľudí, lebo za roh som nevidela, a tak som vydedukovala, že síce je tam asi štvoro dverí, ale čo sa budem pýtať, všetko ide tam kam ja, alebo teda že ja idem tam kam oni. No ale kam ja to idem a  ku komu?  Ja som nevedela, že mám vedieť meno. A tak keď sa tí, čo prišli po mne začali pýtať, že či ideme k tej, alebo hentej, no , hovorím si, že asi budem musieť zistiť ku ktorej idem ja. Tak som velice išla k tej tabuli kde boli rozpísané mená, a potom, som už mala pocit, že na dnes je toho predsa len príliš, a už som tam aj nejakú chvíľu stála, že teda asi stačilo, a už ma nebolo. Hrča v krku, panika, toto naozaj asi nezvládnem. A taká som bola spokojná, že som konečne odtiaľ vonku, že som si ani neuvedomila, čo som to podpísala, nejakú petíciu slečne tmavšej pleti??  A čo mi to tam ukazovala, že dobrovoľný príspevok ani neviem na čo, a ja len že nemám ani cent...chvalabohu. Neviem či sa mi to nesnívalo, lebo toto nezvyknem, hrabať sa do petícií.  Potom som išla do obchodu,  čo sa volá na L, že pozriem ten spotrebný tovar čo som mala na pláne, ale oni tam zase nemali tú novú záchodovú dosku, čo som chcela, tak to už bol úplný vrchol. 
Takže, aby som to zhrnula, výsledok dnešného dňa je jedna namontovaná záchodová  doska- lebo u nás ju malii, a toto tu, čo píšem, možno umiestnim niekam kde sa to bude dať čítať, ale ani to neviem určite, lebo ja nikdy nerobím to čo všetci, a blog už majú takmer všetci, tak to bude zase asi problém, a hlavne koho by to zaujímalo, že? no veď uvidíme.